magazín

Byť kamarát, vzor alebo nepodmienená autorita? Tri základné výchovné štýly vám možno napovedia

Výchova detí má v rodine neodmysliteľnú úlohu. Rodič celkovým výchovným pôsobením odovzdáva svojmu dieťaťu množstvo informácií a skúseností, z ktorých dieťa neskôr vo vlastnom slobodnom živote veľa čerpá. Úplne drvivá väčšina milujúcich rodičov vychováva svoje deti podľa najlepšieho svedomia. Existuje však osvedčený a jednotný postup, ktorý je pri výchove detí najlepší?

Autokratická výchova
Tento výchovný štýl mnohí označujú za prežitok z čias minulých, kedy bol rodič vnímaný ako nepodmienená a jednoznačná autorita. Hlavnými znakmi tohto typu výchovy je vyžadovanie bezpodmienečnej poslušnosti, tresty, zákazy a jasne stanovené hranice. Rovnako autokraticky zmýšľajúci rodič poväčšine necháva dieťaťu len veľmi málo priestoru pre vlastnú iniciatívu či názor a často používajú slová MUSÍŠ A NESMIEŠ. Častým výchovným prostriedkom môžu byť aj fyzické tresty.

Výhody autokratickej výchovy
Tento prísny typ výchovy má jednu nespornú výhodu a to, že poskytuje dieťaťu poväčšine striktne vymedzené hranice, v ktorých sa môže pohybovať. Povedané v kocke ponúka istotu, pretože dieťa spravidla vidí rodičov ako niekoho, kto všetko vie a vždy si vie v akejkoľvek situácii poradiť.

Nevýhody autokratickej výchovy
Je treba mať vždy na pamäti, že každé dieťa je iné a individuálne. Takže čo platí na jedno dieťa, nemusí platiť na druhé. Úskalia autokratického prístupu k výchove je práve v tom, že nerešpektuje individualitu a spravidla tiež potláča akúkoľvek vlastnú iniciatívu. Z autokratickej výchovy mnohokrát vyrastajú dospelí úzkostní, očakávajúci tresty a neznášajúci akékoľvek konflikty. Na strane druhej, u iných jedincov sa vyskytuje vzdor, rebélia a mnohokrát aj agresivita.

Anežka, 32 rokov: „Rodičia boli odjakživa veľmi prísni. Spätne ale nerozumiem tomu, prečo vlastne. Od mala o mne, čo pamätám, všetci hovorili ako o neprirodzene dobrom dieťati. Nikdy som nemala jediný problém, neklamala som, vždy som nosila jednotky, vyštudovala elitné gymnázium a dostala sa na univerzitu. Napriek tomu ma rodičia za každú maličkosť fyzicky trestali, extrémne kontrolovali a zvyšovali hlas. Najhoršie bolo fyzické trestanie na verejnosti, to poníženie zo seba nedostanem asi nikdy. Následky ich výchovy na sebe cítim dodnes. Aj ako úspešná žena som stále úzkostlivá a vždy očakávam to najhoršie. Neznesiem, keď niekto stojí priamo za mnou, hovorí nahlas alebo ma kritizuje. Na terapiu chodím už niekoľko rokov, pretože moje úzkosti a strachy mi veľmi komplikujú život. S rodičmi mám normálne vzťahy, nijako extra vrelé. Rozumiem tomu, že sami nemali ľahké detstvo, ale neviem, či dokážem niekedy sama vychovávať deti.“

Liberálna výchova
Liberálny prístup stojí v opozícii proti autokratickému. Jej hlavným znakom je voľné či žiadne vedenie dieťaťa a ponechávanie voľnosti a priestoru, „aby sa dieťatko prejavilo“. V našich končinách sa pre tento výchovný štýl vžilo pomenovanie „americká výchova“. Argumentom zástancov liberálnej výchovy je často to, že chcú byť dieťaťu parťákom a kamarátom. Niekedy sa títo rodičia tiež boja, že by ich dieťa nemalo rado, ak by operovali pri výchove so zákazmi alebo hranicami.

Výhody liberálnej výchovy
Výhodou je bezpochyby ponechanie vlastnej iniciatívy dieťaťa. Často sa liberálne vychované deti naučia samé zabaviť a takzvane si vystačiť, pretože im rodina poskytuje dostatok priestoru na ich realizáciu.

Nevýhody liberálnej výchovy
Nič naplat, dieťa hranice pri svojom rozvoji skutočne potrebuje. Ako už bolo povedané pri autokratickom prístupe, dávajú dieťaťu pocit bezpečia a istoty. Často vplyvom žiadneho vedenia dieťa dostane toľko priestoru, že ani nevie, ako s ním vlastne naložiť. Liberálne vychovávané deti sa niekedy prejavujú veľmi rozjavene, neposlušne alebo doslova nevychovane. Tiež môžu mať neskôr zmätok v autoritách av tom, kto je kamarát, kto je rodič.

Ivan, 20 rokov: „Moji rodičia boli veľmi zamestnaní, a tak som väčšinu času trávil sám. Nikdy mi nič nezakazovali, nikdy ma netrestali. Čo si pamätám, nemal som doma ani jednu povinnosť. Myslím, že mi tak chceli vynahradiť čas, ktorý so mnou netrávili. Vždy som mal dosť peňazí, darčekov a už v štrnástich nebol problém vyraziť na pivo. Keď počujem o skúsenostiach svojich rovesníkov, som rád, že ma nikdy nebili, ale na druhú stranu s nástupom do práce vnímam, že neznesiem, keď mi niekto hovorí, čo mám robiť. Každý nadriadený mi pripadá hlúpy a úprimne? Neviem si predstaviť, že by som mal do dôchodku pracovať. Nepoznám to.“